Napíšem vám dnes niečo, čím sa intenzívne zaoberám už
niekoľko týždňov. A možno to už budú aj mesiace, neviem, stratila som
prehľad. Chrumka už ašpiruje na druhý rok, ale stále sa dojčí. A dojčí sa
veľa.
Dojčenie je vôbec veľmi kontroverzná téma. Vlastne sa do nej
vôbec nepúšťam, keď nemusím. Nie každá mama má naň rovnaký názor ako ja
a nie s každým rozdielnym názorom sa dokážem stotožniť. A nie sú to
len mamy, ktoré majú svoj názor na dojčenie detí. Niekedy sa mi zdá, že ho majú
snáď všetci, psov a mačky nevynímajúc. A to myslím vážne, lebo keby
ste videli našich kocúrov ako sa na nás pozerajú keď chrumku dojčím, prisahali
by ste, že im beží hlavou niečo ako „tiež by som si dal“. Najmä tomu mladšiemu,
ktorého sme odchovali na mačacom sunare vo fľaške (áno, aj také je).
Vôbec, ale že za žiadnych okolností, sa nechcem púšťať do
polemík, či je lepšie prso alebo fľaša. A že či všetky ženy môžu dojčiť,
alebo to niektorým jednoducho nemá byť dopriate. V tomto razím teóriu, že
každá mama a jej dieťa sú jedinečná dvojka a môže sa to vyvinúť
všelijako. Vplyvom okolností pri pôrode, podpore či nepodpore okolia, ale aj
vlastným presvedčením. Z môjho pohľadu je to správne tak, ako to vyhovuje
im dvom. Howk.
Chcem vám teraz napísať, ako to máme ja a chrumka. Lebo
vnímam, že čím je chrumka staršia, tým väčší údiv vyvoláva fakt, že ju ešte
dojčím. Lebo áno, dojčím ju aj na verejnosti. Na lavičke v parku, na
ihrisku, v MHD, vo vlaku, v obchode, v banke... Všade –
a tým sa nechcem vystatovať ani nič podobné. Len chcem ilustrovať, kde
všade nám to pomáha zvládnuť náročné chvíľky. Lebo, a to treba uviesť hneď
na začiatku, nepovažujem dojčenie iba za zdroj výživy. Dojčenie chrumku aj
spoľahlivo utíši, upokojí, oddýchne si pri ňom a ak treba, aj zaspí.
A to nie je len veľké plus. To je regulárne jedna z jeho úloh.
Kým bola chrumka malý červíček, nikto sa nad jej potrebou
nepozastavoval, ani nepohoršoval. Ľudia, blízki aj celkom cudzí, nás
povzbudzovali, aby som ju dojčila čo najdlhšie. Ale ako som neskôr zistila, ono
„čo najdlhšie“ je zhora obmedzený časový úsek ktorý v mysliach väčšiny
trvá len niekoľko mesiacov, nanajvýš jeden rok. Lenže červík rástol, menil sa
a premieňal a dnes mi tu po kuchyni behá malá žena, ktorá sa stále dojčí
s rovnakou vášňou J.
Kde sa stala chyba? Je to vôbec chyba? A kto má vlastne patent na to, aby
to rozhodol?
Myslím, že materský zákon schválnosti by mohol znieť asi
takto - Ak ti niečo na tvojom dieťati
prekáža, všetky ostatné deti to nerobia. A tak, keď máme
s chrumkou svoju neromantickú dojčiacu fázu, nadobúdam veľmi ľahko
presvedčenie, že bez dojčenia by nám bolo sveta žiť. Že by ma nikto neotravoval
sto krát za deň, neliezol mi do výstrihu, nebudil ma v noci. Vtedy si aj
poplačem, lebo podpory je málo. Čím je chrumka staršia, tým menej. Každý má na
jazyku rýchlu radu, ako je už veľká a že ju treba odstaviť.
Ale ľudia milí, keby ste to len mohli vidieť! To, čo vidím
ja v jej očiach, keď sa dojčí. Tú radosť, tú lásku, ten pokoj! Nikto na
svete ma nepresvedčí, že už sa nepotrebuje dojčiť. Počula som aj také, že od
isté veku je to už len vydieranie a manipulovanie dieťaťa s mamou.
WTF?! Ja dojčím dobrovoľne.
Vrátim sa na začiatok. Písala som, že sa dojčením (a
najmä tým našim) zaoberám už nejaký ten piatok. Cítim, že podpora okolia
slabne. Už nenachádzam toľko pochopenia pre dojčenie našej veľkej slečny. Veľa
mamičiek s ktorými sa poznáme od mala (našich detí), už nedojčí. Ľudia na
verejnosti sa už neusmievajú, keď vidia ako dojčím na lavičke. Rodina sa snaží
ponúkať chrumke alternatívy, ale vedzte, že žiadne jedlo nenahradí chrumke
pocit maminej blízkosti. Lebo aj o tom dojčenie je. Ak nie práve
o tom.
A je tu záver. Dôvod, pre ktorý vám dnes tieto riadky
píšem je prostý. Prosím vás o pochopenie. O podporu a úsmev.
Dojčenie je súčasťou nášho života. Vždy, keď sa dá, snažím sa držať si ho
v súkromí. Mojim cieľom nie je tasiť na vás moje nahé prsia. Ak sa tak
stane vedzte, že to robím pre svoje dieťa, nie s potrebou exhibície.
Nemusíte odvracať zrak ani sa cítiť trápne. Ak vám je to nepríjemné, povedzte
mi to a ja sa skúsim zariadiť. Ale jednoduchá pravda je toto - aby bola
chrumka naďalej taká pokojná, láskavá a veselá bytosť, potrebuje sa ešte
dojčiť. Zdá sa byť už taká veľká! Ale ešte nás veľmi potrebuje. Verte mi, vidím
jej to na očiach.
Krasny clanok....dakujem Vam zanho! Chapem Vas, citim s Vami. Drzim Vam palce, aby vam dvom bolo fajne pri kojeni este dlho. Moju druhu dcerku kojim 19mesiacov a stale chcem. Ano, ten pohlad, ked je prisata a pozrie sa na mna...obcas mi vyhrknu slzy. Je to to najkrajsie, co sa mi mohlo v zivote stat :) Tesim sa, ze som Vas tu nasla......Eva, Lauruska 4 roky, Alanka 19 mesiacov
OdpovedaťOdstrániťdakujem za clanok, tiez uz zostavam osamelou dojciacou mamou dvojrocneho sarvanca, zatial co jeho vrstovnici uz su peknych par mesiacov odstaveni. Ale citim, ze je to pre neho extremne dolezite, prave v tych novych a stresovych chvilach, vobec nejde o to mliecko ako potravu. Podpory je samozrejme malo, hlavne od starsich ludi...ale nevzdavam to. Naozaj to stoji za to. Drzim palce vsetkym mamam a detom, dojciacim ci nedojciacim, nech im to spolu klape. :-)
OdpovedaťOdstrániť